Robert Bielik (1963)

Robert Bielik patrí k tým predstaviteľom súčasnej výtvarnej scény, ktorej hlavnou motiváciou je obnova chápania pojmu závesného obrazu v jeho tradičnom slova zmysle. Úcta k výpovedným mohutnostiam obrazu ako priehľadu do imaginárneho priestoru deja, príbehu, narácie sa v Bielikovej tvorbe zhodnocuje až manieristickou inklináciou k staromajstrovským technikám. Diela vynikajú výraznými kontrastmi. Idylická, mysteriózna krajina je narušená dramatickými prvkami symbolizujúcimi civilný svet. Sú odrazom metafyzickej vízie krajiny, kde sa prelína reálne s ireálnym, väčšinou mysterióznymi krajinami, tvoriacimi scénu pre záhadné, niekedy až absurdné príbehy „divadla sveta“. Narodil sa 15. 9. 1963 v Leviciach. 1978-82 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. 1987-93 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Rudolf Sikora). Samostatne vystavoval v Bratislave (1995, 1998, 2001, 2002, 2005, 2006), Varšave (2004). Vydal básnické zbierky: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Vlčí ruženec (2003) a knihy próz: Ukrižuj sa (1996), Gompa - Kláštorný denník (2000).

Robert Bielik (1963) je fascinujúci solitér slovenskej umeleckej scény. Svoj maliarsky program nachádzal v čase, kedy maľba prežívala na okraji záujmu "vysokého" umenia a teórie a zastávala úlohu zastaralého, nepružného média, ktoré nie je schopné sa rovnocenne zapojiť do aktuálneho umeleckého diskurzu. Rola romantického outsidera sa celkom prirodzene preniesla z média na jeho (niekoľkých) protagonistov. O to viac, keď romantizmus ako historický sloh dostal miesto aj vo výrazovom slovníku mladého začínajúceho tvorcu. Ten v dobe kraľovania videoartu a postkonceptuálnych tendencií vytrvalo pracoval s olejom, venoval sa figuratívnym námetom, nevyhýbal sa sentimentu a imaginácii, maľoval realisticky a úhľadne. V Bielikovom prípade ide o autentickú a uveriteľnú stratégiu, napriek obdobiu, v ktorom jeho obrazy vznikali a vznikajú. Vďaka dlhodobému zotrvávaniu v téme, ustáleným vyjadrovacím prostriedkom a cibreniu staromajstrovskej techniky bol Bielik nakoniec "znovuobjavený" ako maliar ponúkajúci alternatívu k aktuálnym maliarskym trendom. V súčasnosti nastupuje na popredné miesto, ktoré je v rámci všeobecne čitateľných tendencií vizuálneho umenia obsadzované maliarmi vracajúcimi sa k výrazovým i technickým kvalitám historickej maľby. Bielik však zdanlivo nerušene pokračuje vo vytýčenej ceste. Obrazové inšpirácie zjavne vychádzajú z bytostného jadra jeho osobnosti, kde sa prelínajú náboženské a filozofické motívy, alúzie na historické témy, ako aj osobné fascinácie i frustrácie. Autorove maľby diváka doslova pohlcujú nervy drásajúcim barokovým pátosom pripomínajúcim mu večné vanitas, aby ho v zápätí malým detailom (súčasným oblečením postáv, krabičkou cigariet, lietadlom na obzore) navrátili naspäť do súčasnej reality. Možno len o trochu inej, ako bola predtým...